Rose Lagercrantz je súčasná švédska autorka, ktorá pri písaní pre deti často spolupracuje s ilustrátorkou Evou Eriksson. V ich knihe Môj šťastný život je text dopĺňaný jednoduchými, no výstižnými čierno-bielymi perokresbami, ktoré umocňujú estetický zážitok z čítania. Deťom mladšieho školského veku sa v nej začína predostierať príbeh nerozlučného priateľstva Tiny a Fridy. To nezničí ani vzdialenosť, ktorú medzi hlavné hrdinky prináša presťahovanie sa Fridinej rodiny do iného mesta. Na pozadí zdanlivo jednoduchého textu sa malému čitateľovi nesentimentálnym a citlivým spôsobom popri motíve priateľstva načrtáva i problém života v neúplnej rodine (zapríčinenej smrťou matky). Čítanie príbehu môže prirodzene viesť k uvažovaniu o sebe, svojej rodine i priateľoch a k uvedomeniu si ich dôležitosti, ktorá sa často skrýva za každodennú samozrejmosť.

V záhrade Kráľovcov sa odohráva príbeh, ktorého hlavnými postavami sú kocúr Salinatúr, myšky Elka a Želka, rodinka poľných myší, sliepočka Liliputka a kohútik Liliputík. Raz sa všetci stretnú z jediného dôvodu: každý z nich hľadá čarovné vajíčko. Napokon zistia, že ak si navzájom pomôžu, čarovné vajíčko je zbytočné. Oslobodia kohútika Liliputíka a sila ich priateľstva ich robí šťastnými. Oceňujem pestrú slovnú zásobu, vtipné situácie a prirovnania aj originálne zobrazenie dvojstrany hore nohami, lebo keď je človeku smutno, „akoby sa celý svet obrátil“. Odporúčam deťom čítať s rodičmi či starými rodičmi, lebo sa niekedy môžu stratiť v prelínaní časových rovín. Ale najmä preto, lebo budú mať možnosť objavovať v texte namiesto zlatého vajíčka zlaté zrnká múdrosti – o význame slobody a osobnej odvahy.

Kniha ponúka mozaiku bežných príbehov zo života školáčky Petry, jej babky a priateľov. Petrin vzťah s babkou je v knihe spracovaný najvýraznejšie a je okorenený dávkou irónie a humoru. Petra s babkou prežíva jej boj proti nadváhe, náklonnosť k susedovi aj zmierenie s priateľkou. Ťažisko príbehu je tak chvíľami možno viac na svete dospelých. Za hlavné posolstvo a hodnotu knihy sa dá považovať to, že dospievajúci človek môže ostať sám sebou a nemusí sa slepo prispôsobovať rovesníkom, čo zobrazujú postavy Petriných spolužiakov, Nemky Kláry a umelecky nadaného Mareka. Klára vnáša do detského sveta veľkorysejší a zrelší pohľad na vzťahy, hodnoty a medziľudské postoje.

Dita je malé dievčatko, ktoré žije v neveľkom meste spolu so svojimi rodičmi a priateľmi. Jej príbehy pôsobia ako jemné pohľadnice mesta a jeho obyvateľov. Sú to výjavy napohľad každodenné (návšteva výstavy motýľov, stretnutie s harmonikárom na ulici, výlet k ruinám hradu, návšteva prastarkej a pod.), ale ozvláštňuje ich spôsob vnímania a prezentovania v texte. Rozprávanie je založené na partnerskom dialógu dospelého a dieťaťa, čo sa prejavuje jednak v štýle rozprávania – je na pohľad jednoduchý a zároveň významovo presný, čistý – a jednak vo výbere tém a „obrazov“. Dita je veľmi vnímavé a citlivé dievčatko, ktoré rado pozoruje ľudí aj prírodu, má rada zvieratká, hrá sa s bábikami, sníva. Za týmito obrázkami je však oveľa viac – sú to zároveň nenápadné posolstvá o tom, ako by sa mali ľudia správať k sebe, k zvieratám a celej prírode.

Nevidomá Mimi a vidiaca Líza sú dve malé dievčatá – susedky z paneláku, ktoré si spestrujú každodenný, občas trochu jednotvárny život úletmi do sveta fantázie. V príhodách, ktoré zažívajú, sú veľmi citlivo a autenticky priblížené odlišnosti vo vnímaní a duševnom prežívaní vidiaceho a nevidiaceho človeka. Mimi a Líza fungujú ako zohratá, vzájomne sa dopĺňajúca dvojica. Vďaka rozdielnym zmyslovým spôsobilostiam a aj protikladným povahám spoločne objavujú rozmanitosť sveta. „Inakosť“ v tomto prípade nie je bariérou, ale obojstranným obohatením ich priateľstva. Rozprávkové príbehy nesú jasné posolstvo: svet možno vnímať nielen očami, ale aj inými zmyslami a predovšetkým otvoreným srdcom. Mnoho podstatných, pre ľudský život dôležitých vecí zostáva pred zrakom ukrytých.

Prostredníctvom sedemročného Samka, ktorý sa chce stať lodným kapitánom, sa čitateľovi otvára pohľad do súčasnej slovenskej rodiny. Zažíva s ňou situácie mimoriadne i všedné. Krátke, ale dôležité obdobie v živote chlapca, už nie malého, no ešte nie veľkého. Na svet sa pozeráme jeho očami, Samko je rozprávačom, a tak vždy nahliadneme najskôr do sveta predstáv a fantázie sedemročného chlapca. Až v druhom kroku sú jeho predstavy porovnávané s realitou. Z toho pramení zábava i poučenie. Výstižnou a vtipnou skratkou sú zachytené medzigeneračné a rodinné vzťahy. Babka pripravuje vnukovi obľúbené jedlá, krúti hlavou nad jeho výmyslami a udeľuje mu cenné rady do života. Privedie mu vytúženého psa a učí ho, ako sa o neho starať. Naopak, babka sa od Samka môže priučiť práci s počítačom. Samko postupne prichádza na to, že okrem veľkých dobrodružstiev, ako je plavba na lodi, tvoria náš život predovšetkým malé každodenné dobrodružstvá, ktoré sa rodia z bežných potrieb a komunikácie medzi blízkymi i vzdialenými ľuďmi. Že okrem radosti, lásky a hry má v našich životoch svoje miesto aj smútok, hnev, bolesť a strata. Ujo Roman, mamin nový partner, pripravuje Samka na dráhu lodného kapitána. Uvádza mu príklady z literatúry, no najmä ho trénuje a cvičí. Lebo čokoľvek chce človek v živote zvládnuť a dosiahnuť, bez pevnej vôle a dlhej prípravy sa mu to nepodarí